, meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Úvod | Textová verzia | Mapa stránky | Videa o Medzeve (aj pre nepočujúcich)

Zvyky a tradície

Ak by sme chceli hovoriť s niekým o tradíciách a zvykoch v Medzeve v 19. alebo ešte starších storočiach, museli by sme cestovať v čase. Na tento výkon však nikto z autorského kolektívu nemá vedomosti ani schopnosti a rozpočet projektu s takými cestami tiež nerátal. A keďže máme aj istejší, bezpečnejší a lacnejší zdroj, ako cestovanie v čase, s radosťou ho použijeme. Ide o dielo Dr. Erasma Schwaba, „Land und Leute in Ungarn „ z roku 1865, v ktorom pomerne obšírne popisuje Medzev, Medzevčanov a ich zvyky. Ak jeho dielo z polovice 18. storočia skombinujeme so vzácnymi spomienkami ľudí, korí si pamätajú časy, keď ešte nebola televízia a ľudia pre svoju zábavu zapájali svoju fantáziu a nie anténnu prípojku, dostaneme pomerne solídny obraz o živote v časoch minulých.

V starých časoch boli Medzevčania pomerne uzavretí. Dievčatá sa len zriedka vydávali mimo Medzev a chlapci sa tiež neženili často s cudzími dievčatami (asi to v starých časoch nebolo nič výnimočné). Mladí ľudia trávili čas v spoločenstvách kamarátov rovnakého veku a približne rovnakého spoločenského postavenia. Z týchto kruhov si spravidla vyberali aj životných partnerov. Sobášili sa v pomerne mladom veku, chlapci vo veku 20 až 24 rokov a dievčatá vo veku 15 až 16 rokov, niekedy už 14 ročné.

K dievčenskému spoločenstvu kamarátok sa pridalo chlapčenské spoločenstvo kamarátov. V zime mali v čase fašiangov stále dostatok príležitostí pre spoločné zábavy. Na jar chodili mladí ľudia na lúky, To len do svätého Juraja, po ňom sa už na lúky nesmelo. Potom sa chodilo na prechádzky a na tancovačky do hostincov.

Za dlhých zimných večerov bolo pradenie takmer jedinou činnosťou dievčat a žien. Dievčatá sa schádzali každý deň v dome jednej z kamarátok, spoločne trávený večer bol oveľa zábavnejší. Chlapci im chodili veľmi ochotne „pomáhať“. Niekedy si so spoločných surovín niečo uvarili (napr. bryndzové halušky) a keď sa zjednali s cigánskou bandou, zmenil sa večer na tancovačku. Tieto zimné večery pri pradení mali očividne okrem ekonomického efektu výroby priadze aj významnú spoločenskú úlohu.

Mladí ľudia sa navzájom oslovovali „Prúda“, resp. „Šbesta“ a tykali si. Z pozdravov boli najbežnejšie „Grüsgott“ a „Gelobt sei Jesus Christus“, na čo sa hosťovi odpovedalo „Wilkommen“. Ľudia sa lúčili pozdravom „Pleib gesond“. Podľa Dr. Schwaba boli Medzevčania veľmi pohostinní.

Najveselšie boli posledné fašiangové dni, od skorého rána do noci sa tancovalo a oslavovalo. Najobľúbenejším sa stalo „nosenie ražňa“.  Veselá skupina kamarátov sa prezliekla do humorných kostýmov a v sprievode hudby obchádzala domy v meste. Medzi kostýmami boli „nevesta“, „cudzinec“, a rôzne kreatúry. V každom dome sa pristavili, hudobníci zahrali, ženy a dievčatá z domu si s „fašiangmi zatancovali a za odmenu im dali slaninu, vajcia, chlieb. Vajcia šli do košíka, ktorý niesol jeden z fašiangov, slanina na ražeň, ktorý niesol iný. Kde im nechceli otvoriť, počmárali bránu vodou zašpinenou popolom. Poobede si spravili z darovaných potravín pohostenie, pri ktorom sa za hudobného sprievodu veselili do neskorého večera.

Tradície sa prísne dodržiavali aj pri svadbách. Údajne existoval predpis, čo, kedy a kde má povedať a spraviť „Tischmansta“ (večer pred svadbou, keď šiel ženích poslednýkrát von ako slobodný, keď privádzali nevestu do kostola, keď sa prvýkrát pripíjalo vínom, keď sa oslovila nevesta, atď.).

Vo svadobný deň, prípadne týždeň vopred poslal ženích neveste svadobné topánky a dar (peniaze). Ako protihodnotu dostal od rodiny nevesty veniec a vreckovku (?). Svadobní hostia niekoľko dní vopred doniesli svoj príspevok k hostine – mlieko, hydina, alebo peniaze.

Pri narodení dieťaťa sa robili dve hostiny, jedna hneď po krste (Zankes), druhá po prvom príchode šestonedieľky do kostola (Einläuten).

Pohrebné zvyky. Deti sa pochovávali poobede, dospelí doobeda. Po pohrebe sa konala smútočná hostina (Tor).

Keď sa zvážala posledná úroda, kosci splietli veniec z obilia s mnohými stuhami a so spevom ho niesli cez mesto až do domu gazdu. Tam nasledovala hostina s tancom.

Veľké sviatky.

Veľká noc.

Čas pôstu ukončuje veľkonočný týždeň, ktorý začína kvetnou nedeľou (Polmensonteg). Už pred omšou sa zhromažďovala mládež pred oltárom s bahniatkami zviazanými ozdobnou stužkou. Bahniatka už boli dlho pripravené a mali byť čo najdlhšie. Posvätené bahniatka sa doma zastokli za kríž a za sväté obrazy. Zastokli sa aj na obsiate polia. Malo to chrániť dom a úrodu pred katastrofami. V tvare kríža sa bahniatka zavesili na dvere maštale, aby sa zvieratá chránili pred bosorkami. Počas dňa vyniesli ľudia bahniatka aj na cintorín a položili bahniatka na hroby príbuzných. Tento zvyk sa udržal dodnes.

Na zelený štvrtok zmĺkli zvony. Čas obeda oznamoval rapkáč, chlapci na ulici mu pomáhali malými rapkáčmi.

Veľký piatok je deň smútku s prísnym pôstom. Svätý hrob je vystavený až do zmŕtvychvstania. V minulosti mali deti službu pri svätom hrobe, dnes to zabezpečujú dospelí. V minulosti na Veľký piatok nosili chlapi z lesa brezovú žrď, ženy a deti nošu dreva.

Biela sobota je deň zmŕtvychvstania, oslava sa začína po západe slnka. V tom čase je kostol stále plný. Svojho času stáli pred oltárom dvaja baníci s kladivami a pri procesii okolo námestia horeli v oknách okolitých domov sviečky. Ako kedysi, aj dnes sa spieva pieseň „Erstanden ist Herr Jesu Christ …“. Smútok je preč, na slávnostnej večeri nechýba šunka a vajcia. V minulosti bola tradícia, že pri prvom zvonení zvonov ľudia bežali k potoku a umyli si v ňom tvár a ruky. Malo to priniesť zdravie a krásu.

Veľkonočná nedeľa je vyvrcholením sviatkov, ako v kostole, tak aj v rodinách.

Pre mládež bol vyvrcholením sviatkov Veľkonočný pondelok. Po omši začína oblievačka. Chlapci v skupinách navštevovali dievčatá, pani domu poprosili o dovolenie slovami: „Gebts ma frei de Maan ze poon“. Samozrejme že s radosťou dovolenie dostali. Voda sa dievčatám liala na hlavu so slovami „Frisch ond gesond“, používali sa aj voňavky. Oblievačka nebola veľmi jemná, ale u žien a matiek bol postup opatrný. Dnes je k dispozícii množstvo kozmetických prípravkov a voda ustupuje do pozadia. Kúpači boli následne pohostení šunkou,  pečivom a pohárikom.

Utorok po Veľkonočnom pondelku bol v minulosti spojený s právom dievčat oblievať chlapcov. Tento zvyk sa ale tak neujal a ani nezachoval.

Vianoce.

Poslednú nedeľu pred adventom (na svätú Katarínu) je posledná tanečná zábava. Po nej už nie sú žiadne oslavy, ani svadby, je čas prípravy na najkrajšie sviatky roka. Pripraví sa adventný veniec.

Na Ondreja dievčatá lejú olovo cez dieru kľúča do vody a z tvaru olova určujú, aké povolanie má ich budúci manžel. Údajne to fungovalo len vtedy, ak sa použilo kradnuté drevo. Dievčatá tiež olúpali jablko a olúpanú šupku hádzali cez plece za seba. Z tvaru šupky potom hádali prvé písmeno mena svojho budúceho manžela.

Mikulášske zvyky sa veľmi nezmenili. Mikuláš a „Krampus“ síce už nechodia z domu do domu, ale deti sa zhromaždia na sále, alebo v kostole. Prekvapenie v podobe sladkostí v čižme pre deti sa koná tiež.

Vianoce u nás začínajú už ráno 24. decembra. V ten deň chodil farár s miništrantmi posväcovať domy. Pán domu privítal farára a zaviedol ho do ozdobenej izby so stromčekom. V minulosti dostali miništranti mince. Farár posvätil dom a na zárubňu napísal C – M – B a rok. Členovia rodiny pobozkali kríž a za spevu piesne „Uns ist geboren ein Kinderlein…“ vyprevadili farára s miništrantmi k bráne domu. Tí potom šli do ďalšieho domu.

Štedrý večer s darčekmi pod stromčekom prebiehal ako všade inde. V mnohých rodinách boli tradičným štedrovečerným jedlom bobaľky.

V minulosti chodili chlapci s Betlehemom z domu do domu prednášali vinše, alebo spievali vianočné piesne. Pastieri navštevovali gazdov a ich rodiny, niektorí hrali na trúbke pastierske piesne. Gazdovia ich obdarovali slaninou, koláčmi a trochou peňazí.

Už pred Vianocami rozprávali rodičia a starí rodičia deťom príbeh narodenia Krista, deti obdivovali Betlehem a tešili sa na darčeky od Ježiška. Keď zvony zvolávali veriacich do kostola na polnočnú omšu, šli všetci do kostola. Za starých čias stáli pri oltári dvaja baníci v uniformách, striedavo spievali zbory a hrala dychovka. Ešte pred prvou svetovou vojnou zvykli pred oltárom stáť aj dvaja pastieri s jahňaťom na pleciach. Tiež sa pred omšou hralo známe medzevské predstavenie o pastieroch.

Prvý deň Vianočný sa navštevovali príbuzní. Vianoce voli naozajstnými sviatkami rodiny.

Novoročné želania si príbuzní stále odovzdávali pri poháriku a aj pohostení. A tento deň sa malo jesť len bravčové. Kto by jedol ryby, mohlo by mu šťastie odplávať a kto by jedol hydinu, mohlo by mu šťastie uletieť. Taktiež by prvá osoba, ktorá vstúpi na nový rok do domu mal byť muž, aby šťastie zostalo v dome. V silvestrovský večer sa tancovalo, pretože Nový rok by sa mal privítať veselo.