, meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Úvod | Textová verzia | Mapa stránky | Videa o Medzeve (aj pre nepočujúcich)

Základné údaje

Nadmorská výška: 318 mnm
Zemepisná šírka/dĺžka: 48°42′00″S 20°53′30″V
Rozloha katastra: 31,86 km2
GPRS súradnice: 48°42´00“N, 20°53´30“E
Počet obyvateľov k 31. 12. 2011: 3934
Okres: Košice – okolie
Kraj: Košický

 

Symboly mesta

Erb mesta Vlajka mesta

Mesto Medzev pri tvorbe erbu vychádzalo zo svojej historickej pečate z roku 1710. Po heraldickej úprave má erb mesta túto podobu:

Zo spodného okraja modrého štítu vyrastajúca, dvoma striebornými baníckymi kladivkami na dlhých zlatých odklonených rukovätiach prekrytá zlatovlasá, zlato-korunovaná, zlatým prstencom nimbovaná Panna Mária vpravo v ná ručí s Ježiškom rovnakých tinktúr, v ľavici so zlatým žezlom v tvare dvojitého kríža – to všetko z oboch strán ovenčené zlatými ratolesťami striedavých listov.

Vlajka mesta pozostáva zo siedmych pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej, modrej, žltej, bielej, žltej, modrej a žltej. Vlajka má rozmer 2:3 a je ukončená lastovičím chvostom, t. j. dvoma cípmi siahajúcimi do tretiny listu.

Symboly mesta Medzev sú zapísané v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou M-3/2005.

Názov mesta a jeho vývoj

1359 Meschenseuph 1376 Mechenzyefe 1383 Mechenzeufe 1397 Meczenseyfen 1407 Mechenzwph 1427 Alsow – Mechensef 1630 Also Meczenzeff 1773 Nižný Meczenziff 1920 Nižný Medzev 1960 Medzev Maďarsky: Alsó Meczenzéf Nemecky: Unter-Metzenseifen

Pre vyfarbenie štatistického prehľadu, ktorý sme čerpali z práce R. Jablonovského uvádzame niekoľko verzií príbehu o vzniku názvu mesta.

Johannes Schuster Lacke sa zmieňuje o grófke Metzen, ktorá bola údajne zakladateľkou Medzeva (a poznala výborný recept na varenie piva). Zároveň posúva dátum založenia mesta hlboko do minulosti, až do roku 1135 (?).

Ďalšia povesť hovorí o inej pani Metzen, ktorá Medzevčanov zachránila pred drakom, obývajúcim bariny na mieste dnešného námestia.

Obe verzie sú romantické, obe sú z kategórie povestí a teda ich nie je potrebné dokazovať. Tieto verzie sa ale vzácne zhodujú na mene Metzen, z ktorého bol odvodený názov Metzenseifen. A meno Metzen je pravdepodobne zdrobnenina mena Mochildis/Mechildis, čo je dobový tvar dnešného mena Matilda. A keďže Seifen znamenal vo vtedajšej nemčine potok, tak pri doslovnom preklade nemeckého tvaru názvu mesta Medzev – Metzenseifen vlastne bývame v Matildinom potoku. Komu sa to nepáči, má k dispozícii oficiálny názov Medzev. Je kratší a praktickejší, nakoniec aj tajuplnejší, pretože nielen na prvé počutie sa nedá vysvetliť jeho význam.

Medzev a okolie - mnohonárodnostný región

Tak ako je celá Európa pestrou paletou veľkého množstva národov a Slovensko je „bodom“ do ktorého sa medzi okolité národy vtesnali Slováci je aj Medzev a jeho okolie z hľadiska obyvateľov a ich národnostného zloženia veľmi zaujímavým experimentálnym laboratóriom spoločenských pomerov.

Obdivuhodnou hrou historických okolností ovplyvnených hlavne sledovaním hospodárskych cieľov vtedajších mocných pánov sa kaleidoskop národností v regióne poskladal do takej formácie, že v Medzeve, Vyšnom Medzeve a v Štóse žilo prevážne nemecké obyvateľstvo, v Jasove a ďalej pozdĺž Bodvy prevládalo maďarské obyvateľstvo, v Poproči žili hlavne Slováci a na Hačave obyvatelia rusínskej národnosti. K tomu pribudli Rómovia a počas žatvy aj tzv. Wasseerpoláci. Tým sa kraj okolo Medzev tak páčil (evidentne ho obdivovali cez pôvab miestnych dievčat), že tu niektorí zostali. Svedčia o tom medzevské priezviská ako Vitkovský, Strišovský a pod. Tieto pomery v regióne trvali niekoľko-sto rokov a ukončili ich až tragické udalosti druhej svetovej vojny a následné experimenty sociálneho inžinierstva nastupujúcej moci.

Spolužitie národností v regióne bolo v minulosti regulované v prvom rade ekonomickými záujmami jeho obyvateľov a prirodzenou deľbou práce. V maďarských obciach mali oveľa lepšie podmienky pre poľnohospodárstvo ako v podhorí okolo Medzeva, Vyšného Medzeva a Štósu. Vo Vyšnom Medzeve a v Poproči prevládalo baníctvo. Hačava bola pôvodne tiež banícka osada tento projekt sa však nevydaril a jej obyvatelia si museli pomôcť ako vedeli. Samozrejme že napriek tomuto prevládajúcemu trendu boli aj v maďarských obciach rozvinuté remeslá a aj na podhorí sa ľudia zaoberali aj poľnohospodárstvom. Ale špecializácia Medzevčanov na spracovanie železa a výrobu náradia pre poľnohospodárov a baníkov takisto špecializácia obyvateľstva maďarských obcí na poľnohospodárstvo je zrejmá. Rovnako je to s baníctvom v Poproči.

Cez túto deľbu práce boli obyvatelia regiónu ekonomicky previazaní a pozitívne motivovaní spolu vychádzať a napriek rozdielnym jazykom, ktorými hovorili sa aj dorozumieť. Prevádzkovatelia všetkých v regióne potrebných remesiel stále jednoduchšie a ľahšie – a teda aj lepšie mohli medzi sebou uzatvárať obchody, ak medzi nimi nebola jazyková bariéra. A keďže boli jeden od druhého v istej miere závislí a navzájom užívali výsledky práce toho druhého, dokázali sa navzájom ctiť a vážiť si jeden druhého. Rozdiely v národnosti tu nehrali v tej dobe žiadnu rolu. Mnohé rodiny si navzájom na niekoľko mesiacov vymieňali deti aby sa navzájom naučili dokonale druhý jazyk. Tieto úzke kontakty prerastajúce štandard obchodných vzťahov ľudí v regióne kultúrne obohacovali. Bolo bežné, že ľudia v Medzeve ale aj v celom regióne rozprávali plynule po nemecky, slovensky a maďarsky.

Celé sa to začalo obracať až v dvadsiatom storočí, keď úpadok remesiel a prenesenie výroby do tovární prinieslo anonymitu výrobcov aj spotrebiteľov a ľudia si prestali uvedomovať dôležitosť spolupráce a zo svojich problémov začali obviňovať tých, čo boli iní ako oni. Do módy prišiel nacionalizmus. Tento jav kulminoval približne v polovici dvadsiateho storočia, ale prívržencov má dodnes. Ku cti ľuďom v Medzeve a okolí slúži to, že tento trend si našiel fanúšikov len u jednotlivcov a malých skupín, že si väčšina ostatných ľudí udržala dodnes zdravý rozum a dokáže kultúrne existovať vedľa seba aj napriek drobným rozdielom.

Územnoprávne vzťahy

Po stránke územnoprávnej patril Medzev do uhorského komitátu Abaujkerület, teda do právneho vplyvu mesta Košice. Medzev nikdy nepatril so Spišského komitátu, hranica medzi Spišským a Abauj – komitátom prebiehala po hrebeni Štóskeho vrchu (medzi Štósom a Smolníkom cez Lastovičiak smerom na severovýchod).

V občiansko – právnych sporoch (rodinné právo, občianske a územné spory, trestné právo, dedičné právo, ale aj teritoriálna správa, atď. zhrnuté ako „Lehn und Landrecht“ na 240 stranách, napísaný v gotickej kurzíve) platil od roku 1630 košický „Schwabenspiegel“ (Švábske zrkadlo),ktorý platil aj v Budíne a nie „Sachsenspiegel“ (Saské právo) zo Spiša, ako sa niektoí autori domnievajú. Košice boli obchodným centrom (trhové právo mali ešte od Ľudovíta Veľkého),  boli sídlom cirkevnej vrchnosti a centrom správy stredovekých cechov. V Košiciach dostávali medzevskí remeselníci (kováči, garbiari, pivovarníci, stolári, atď.) vzory a dodatky svojich cechových listín. Tieto cechové listiny im aj potvrdzovala správa cechov v Košiciach (aj keď ich obsah muselo schváliť opátstvo v Jasove). Stredoveké dokumenty a vážne dokumenty písali advokáti, alebo úradné kancelárie v Košiciach.

Medzevské bane boli riadené regulami gelnického banského práva. Na dodržiavanie kanonického práva a kanonických cirkevných obradov dozerali opáti jasovského opátstva, neskôr jágerskí biskupi, tiež cirkevná vrchnosť v Košiciach (od roku 1804 biskupstvo  Košiciach) a počas reformácie evanjelické cirkevné centrum v Košiciach.

Tento stav trval do roku 1918, keď sa rozpadla Rakúsko – uhorská monarchia. V novom štáte, v Československu  zostal Medzev pod územnoprávnym vplyvom Košíc, ktoré sa stali správnym centrom okresu aj kraja. Ďalšia zmena prišla v roku 1938, keď bola rozbitá Československá republika a vznikol Slovenský štát aj s novými hranicami. Nová hranica v Počkaji oddelila Medzev od tradičných centier. Medzev sa dostal do okresu Gelnica. Po vojne a obnovení Československa v roku 1945 bol vytvorený okres Moldava nad Bodvou, do ktorého patril aj Medzev. Pri rekonštrukcii štátnej správy v roku 1960 bol okres Moldava nad Bodvou zrušený a bol vytvorený okres Košice – vidiek. Pre Medzev to znamenalo návrat pod správne orgány z Košíc. Dodnes sa na tom prakticky nič nezmenilo ani po rozdelení Československa, ani po reforme verejnej správy, len tie isté inštitúcie dostali nové mená. 

Prírodné prostredie - Geomorfológia

Mikroregión Rudohoria patrí do oblasti Slovenského Rudohoria, ktoré patrí do subprovincie Vnútorné západné Karpaty. Tie sú súčasťou provincie Západné Karpaty, ktoré patria do podsústavy Karpaty, ktoré sú súčasťou Alpsko-Himalájskej sústavy. Opisovaná oblasť zahŕňa geomorfologický celok Volovské vrchy. Predstavujú plošne rozsiahle a zväčša masívne pohorie vo východnej časti Slovenského Rudohoria s dĺžkou 70 km a šírkou 30 km. Na juhovýchod od Volovských vrchov sa nachádza Medzevská pahorkatina, ktorá je podcelkom Košickej kotliny. Juhozápadnú hranicu opisovaného územia tvorí Jasovská planina, ktorá je najvýchodnejšou časťou Slovenského krasu. Najvyšším vrchom Volovských vrchov je Zlatý stôl s výškou 1322,4 m nad morom. Rozsahom najväčším podcelkom Volovských vrchov je Kojšovská hoľa. Medzevská pahorkatina, ktorá je podcelkom Košickej kotliny je vklinená medzi Kojšovskú hoľu na severe a Jasovskú pahorkatinu na juhu a pretiahnutá je v smere východ – západ. Siaha až k ústiu Porče do Bodvy. Pahorkatina má typický kotlinový pahorkatinný reliéf s amplitúdou 31 – 100 m. Nadmorská výška stúpa od južných okrajov z 200 na 500 m. na severe. Kotlinová pahorkatina predstavuje vlastne reliéf niekdajšieho dna kotliny, mierne deformovaného tektonickými procesmi. Slovenský kras zaberá juhovýchodnú okrajovú časť Slovenského Rudohoria. Má rozlohu okolo 440 km2. Pôvodne jednotný celok je vplyvom pôsobenia vodných tokov rozčlenený na niekoľko geomorfologických podcelkov: Jelšavský kras, Koniarska planina, Plešivecká planina, Silická planina, Horný vrch, Zádielska planina, Jasovská planina, Dolný vrch, Turnianska kotlina, ktoré sa mierne skláňajú od severu na juh. Pohorie tvoria mohutné vrstvy vápencov a dolomitov, ktoré podmienili vznik krasového fenoménu. Dôsledkom krasového fenoménu v podzemí je sústava jaskýň a priepastí. Vyvýšeniny medzi krasovými jamami pokrývajú škrapy, najvýraznejšie vyvinuté na svahoch, ktoré vytvárajú hustú sieť ostrých skalných 20 – 150 cm vysokých hrebienkov. Medzery medzi nimi sú široké od niekoľko cm do 20 – 30 cm. Postupným rozširovaním zvislých puklín sa vo vápencoch vytvorili zvislé dutiny a komíny, ktoré často vyúsťujú na povrch ako priepasti. V Slovenskom krase sa vyskytuje viacero jaskýň. Najznámejšie sú Domica, Gombasecká, Krásnohorská, Jasovská jaskyňa. Jasovská planina je podcelkom Slovenského krasu. Na západe ho od Zádielskej doliny oddeľuje Hájska dolina na severe pod Nižným Medzevom obmedzujú výbežky Volovských vrchov na juhu a východe spadá ku Košickej kotline. Jasovská planina je najvýchodnejšou sústavou krasových planín tvoriacich Slovenský kras. Charakterizuje ju typický planinový krasový reliéf skláňajúci sa od západu k východu zo 700 m na okolo 400 m. Osobitosťou Jasovskej planiny je brázda Miglinca na nekrasových horninách verfénu.

Klimatické pomery

Územie sa nachádza v miernom pásme, na prechode medzi oceánskou a pevninskou klímou. Oblasť sa zaraďuje podľa klimatickej klasifikácie do mierne teplej oblasti s priemernými ročnými teplotami 5 – 8°C a priemernými ročnými zrážkami 600 – 800mm. Pri teplote vzduchu sa najviac prejavuje výšková závislosť. Popri tom sa uplatňuje aj tvar reliéfu daného územia a jeho orientácia voči svetovým stranám, ďalej cirkulačné vplyvy pri prenikaní vzduchových hmôt a ich prejavy v miestnom počasí. Priemerná ročná teplota vzduchu za obdobie rokov 1901 – 2000 je 8,6°C, pričom v posledných rokoch badať mierne zvýšenie teploty pri menšej zrážkovej činnosti a pri súčasnom nameraní väčšej sumy slnečného svitu za rok. Extrémne teploty kolíšu v rozmedzí – 30 až +37°C. V kalendárnom roku sa vyskytuje v priemere 10 tropických (nad 30°C), 55 letných (nad 25°C), 116 mrazových (s minimálnou teplotou nižšou ako 0°C) a 37 ľadových dní (s maximálnou teplotou nižšou ako 0°C ). V roku sa vyskytuje v priemere 58 jasných a 126 zamračených dní, priemerné trvanie slnečného svitu je 2035 hodín. Priemerný ročný úhrn zrážok za obdobie 1901 – 2000 je 625 mm. Priemerná januárová teplota je -5 až -6,5°C, júl 13,5 až 16°C. Vegetačné obdobie s priemernými teplotami 5°C a viac trvá 180 – 200 dní. Najbohatšie na zrážky sú letné mesiace, najmenej zrážok sa v tejto oblasti vyskytuje v zimných mesiacoch.

Hydrogeografické pomery

Študované územie patrí k úmoriu Čierneho mora, k povodiu zbernej oblasti Tisy so sústavou Slanej. Celú oblasť, západnú časť Košickej kotliny, južné svahy Volovských vrchov a východné oblasti Slovenského krasu odvodňuje riečna sústava rieky Bodvy. Rozvodnicao prebieha po hrebeni Volovských vrchov a odtiaľ sa stáča na juhovýchod do Košickej kotliny, kde vedie po najvyšších častiach pahorkatinovej časti Košickej kotliny na hranicu s Maďarskou republikou. Z juhu je slovenská časť povodia Bodvy ohraničená štátnou hranicou s Maďarskou republikou. Západné ohraničenie povodia tvorí rozvodnica s povodím Slanej. Bodva pramení vo Volovských vrchoch v nadmorskej výške 900 m nad morom, tečie východným smerom pri obci Jasov mení smer na juhovýchodný, neskoršie na južný a pod Moldavou nad Bodvou sa opäť stáča na západ. Z východnej strany obteká celú oblasť Slovenského krasu. Pri Hosťovciach, osade Novej Bodvy preteká štátnu hranicu vo výške 169 metrov nad morom. Dĺžka toku po štátnu hranicu je 48 km. Na území Maďarskej republiky ústi do rieky Slaná. Bodva priberá množstvo pravo a ľavostranných prítokov. Najvýznamnejšími ľavostrannými prítokmi sú Štósky potok, Porča, Piverský potok, Zlatná s Humlom, Borzó, Olšava, Z pravej strany na hornej časti toku priberá neporovnateľne menšie množstvo prítokov. Najvýznamnejšie pravostranné prítoky na hornej časti toku sú Grund, Šugovský potok, Teplica. Najvýznamnejší ľavostranný prítok Bodvy je Ida s dĺžkou 52 km a najvýznamnejší pravostranný prítok Turňa s dĺžkou 31 km. Plocha slovenskej časti povodia Bodvy je 858 km2. Lesnatosť povodia Bodvy je 40%. Po morfologickej stránke je povodie Bodvy značne rôznorodým územím s odlišným reliéfom. Horné toky Bodvy, Štóskeho potoka, Zlatnej a Hummla sa nachádzajú v stredohorskej oblasti a majú snehovo – dažďový režim odtoku. Horné časti týchto tokov majú vysokú vodnatosť v marci až apríli. Najvyšší priemerný mesačný prietok dosahujú v apríli, v niektorých rokoch v marci, alebo až v máji a najnižší v januári až februári. Ostatné vodné toky územia, ležia vo vrchovinno – nížinnej oblasti a ich režim je dažďovo – snehový. Vysokú vodnatosť dosahujú v marci až apríli a najvyšší priemerný mesačný prietok dosahujú v marci.

Fytogeografické pomery

Rastlinstvo v celej opisovanej oblasti je pomerne pestré. Porasty buka a duba sú zväčša v nižších polohách a stráňach s južnou orientáciou. Prirodzené porasty sú tvorené pôvodnými drevinami – hrab obyčajný, buk lesný, dub letný, jaseň mannový, breza bradavičnatá, topoľ čierny, smrek obyčajný, jedľa biela, smrekovec opadavý a borovica lesná. Hojnými drevinami lesnatých dolín sú breza previsnutá, smrekovec opadavý a lieska obyčajná. V údolných nivách riek a potokov sú zastúpené podhorské a horské lužné lesy. K charakteristickým porastom v dolinách patria rôzne typy jelšín, ktorých výskyt je podmienený ekologickými a klimatickými činiteľmi, expozíciou a nadmorskou výškou. Vo východnej časti katastrálneho územia sú dominantné solitéry dubov, bukov a lipy. Na vlhkých miestach lesného ekosystému sú bežne zastúpené tieto bylinné druhy: deväťsil biely, slezinovka striedavolistá, záružlie močiarne, žerušnica horká, sitina, nezábudka, túžobník brestový, škripina lesná, čerkáč peniažtekový, ľuľok sladkohorký, mäta dlholistá, iskerník plazivý a netýkavka žliazkastá. V dubovo – hrabových lesoch je rozšírená konvalinka voňavá, kokorík mnohokvetý a tôňovka dvojlistá. Sezónne vyhľadávané sú plody rozšírenej brusnice čučoriedkovej. Charakteristickým prvkom tunajšej prírody sú svahové a vrcholové lúky. Na lúkach a pasienkoch sa vyskytuje iskerník prudký, kostrava lúčna, psiarka lúčna, reznačka laločnatá, psinček tenučký, skorocel kopijovitý, zádušník brečnatovitý, materinná dúška, alchemilka, šalvia lúčna. Z krovín je zastúpený hloh, ruža šípová, slivka trnková a zob vtáčí. Rastlinstvo Slovenského krasu je najpestrejšie v celej panónskej fytogeografickej oblasti Slovenska. Uplatňujú sa tu predovšetkým teplomilné druhy, viaceré horské druhy, často v blízkosti druhov veľmi náročných na teplo. Horské druhy sú reliktami z poslednej ľadovej doby. Na južných a juhovýchodných svahoch sú pôvodné dubiny s hojným dubom plstnatým (Quercus pubescens), na mnohých miestach však boli zničené, na povrch vystupujú holé skaly medzi ktorými rastú roztrúsene kry mahalebky (Cerasus mahaleb) a pestré teplomilné a svetlomilné byliny. Okrem dubín sa tu nachádzajú aj dubovo-hrabové lesy. Na juhovýchodnom okraji Jasovskej skaly prechádzajú lesy do krovinatých spoločenstiev. Hojne sa tu vyskytuje svíb drieň (Cornus mas), mukyňa obyčajná (Sorbus aria), brekyňa obyčajná (Sorbus torminalis), višňa mahalebková (Cerasus mahaleb), skalník plstnatý (Cotoneaster tomentosus) a ruža bedrovníkolistá (Rosa spinosissima) s bielymi kvetmi. V podraste krovín sa nachádzajú vzácne teplomilné byliny, ktoré sa k nám dostali z juhomaďarskej nížiny cez Slovenský kras, hornádskou cestou. Sú to napríklad prilbica jedhoj (Aconitum anthora) a waldsteinia kuklíková (Waldsteinia geoides). Medzi chránené rastliny Jasovskej skaly patrí poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis) s jediným fialovým hodvábne chlpatým kvetom, ostrovka vápnomilná (Sesleria varia), lomikameň metlinatý (Saxifraga paniculata) a často sa vyskytujúci modrokvetý zvonček sibírsky (Campanula sibirica). Vzácne sa tu vyskytuje nevädza Triumfettová (Cyanus Triumfetti), klinček včasný (Dianthus hungaricus) a zvonček tvrdoplodý (Campanula xylocarpa). V severnej časti pod bralom sa nachádza prilbica moldavská (Aconitum moldavicum) a prvosienka holá (Primula auricula), ktorá vystupuje na skalných stenách až po ich hranu. V oblasti Jasovskej planiny sa vyskytujú aj trávne spoločenstvá s kostravou valeskou (Festuca valesiaca), ometlinou štíhlou (Koeleria marcantha) a lipnicou bádenskou (Poa badensis). Ďalšími predstaviteľmi vzácnych teplomilných rastlín sú žlto kvitnúci cesnak žltý (Allium flavum). Bohato sú zastúpené mednička brvitá (Melica ciliata), rebríček panónsky (Achilea panonica) a marinka psia (Asperula cynachia). Pomerne veľké koberce vytvára žltá kručinka chlpatá (Genista pilosa), zanoväf chlpatá (Chamaecytisus hirsutus) a zanovät’ regentská (Chamaecytisus ratisbonensis).

Zoogeografické pomery

Zloženia fauny na území, ktoré patrí do podcelku Volovských vrchov sa v poslednom čase pomerné rýchlo zmenilo. Bolo to spôsobené rozšírením kultúrnej stepi, zmenou zloženia lesných porastov, hlavne výsadbou ihličnatých monokultúr. Z teplomilných druhov sa do tejto oblasti prisťahovala hrdlička záhradná, škovránok poľný, pipíška obyčajná. Z cudzích škodcov sa tu rozšírila pásavka zemiaková. V juhovýchodnej časti, ktorá je najteplejšia sa vyskytujú teplomilné živočíšne druhy, ako napríklad strehúň škvrnitý, modlivka zelená, hrbáč obilný, fúzač trávový, spriadač americký, chrúst mramorový, šidlo veľké, kobylka krovinná. Vo vysokohorskej oblasti, ktorá na severe zaberá najvyššie nadmorské výšky sa z význačných živočíšnych druhov vyskytujú nosánik čierny, slizniak karpatský, lykožrút smrekový, vrzúnik pralesový. Na zvyšnom území patriacom do oblasti listnatých lesov to sú slimák obyčajný, húseničiar pižmový, bystruška lesklá, roháč obyčajný, fúzač veľký. V oblasti kultúrnej stepi žijú typicky stepné druhy ako syseľ, myš, zajac poľný, jarabica poľná, škovránok poľný. Veľmi bohatú faunu majú hraničné oblasti listnatých lesov a kultúrnej stepi. Okrem veľkého množstva nižších živočíchov sú početne zastúpené aj stavovce. Z cicavcov, okrem už menovaných žijú v lesoch a na okrajových oblastiach kultúrnej stepi jež, krt, jazvec, hranostaj tchor obyčajný a lasica. Bohato je tu zastúpené vtáctvo. Okrem drobného spevavého vtáctva, pinka, hýľ, sýkorka, stehlík, žijú tu hrdlička, straka obyčajná, havran, vrana, kavka. Z vodných a bahenných vtákov sa tu vyskytuje kačica divá, divá hus, bocian biely, ktorý tu nachádza množstvo potravy vo forme žiab. Z plazov sa tu nachádzajú jašterica, viaceré druhy užoviek, vretenica. Vo vodných tokoch žijú pstruhy, menej raky. Hlavnou zverou lesa je jelenia zver, pridružená je srnčia a diviačia zver. V dôsledku prudkého zvýšenia počtu vlkov v posledných rokoch sa počet jelenej, srnčej a diviačej zveri znížil. Z drobnej zveri sa vyskytuje zajac, veverička, plch, niektoré druhy netopierov. Zo srstnatej dravej zveri sa vyskytuje rys, divá mačka, líška tchor. Každoročne sa do oblasti zatúla niekoľko medveďov. V hlbokých lesoch sa zdržiava hlucháň, tetrov, sľuka. Živočíšna ríša v oblasti Jasovskej planiny je veľmi bohatá na druhovú skladbu. Z mäsožravých živočíchov sa tu najčastejšie vyskytuje líška obyčajná (Vulpes vulpes), vzácne sa tu vyskytuje aj mačka divá (Felis silvestris), jazvec obyčajný (Meles meles), kuna lesná (Martes martes). Vo väčších lesných komplexoch sa tu vyskytuje aj rys ostrovid (Lynx lynx) a ojedinele aj vlk obyčajný (Canis lupus). Poľovnú zver v tejto oblasti zastupujú zajace, srnce a diviaky. V hlbších lesoch tu žije aj jelenia zver. Z pernatej zvery sa tu vyskytuje bažanty, jarabice a prepelice. V starších lesných porastoch sú rozšírené veverice, z hlodavcov sa tu vyskytuje plch veľký (Glis glis), piskor obyčajný (Sorex aranea), ryšavka obyčajná (Apodemus silvaticus). Okolie Jasova obývajú aj netopiere večernica malá (Pippistrellus pippistrellus), podkovár veľký (Rhinolophus ferrum – eqiunum), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier brvitý (Myotis emarginatus). V oblasti Jasovskej planiny žijú aj dravé vtáky sokol myšiar (Falco tinnunculus), sokol lastovičiar (Falco subbuteo), jastrab krahulec (Accipiter nisus) a jastrab veľký (Accipiter gentilis). Na území Jasova sa vyskytujú aj sovy sova obyčajná (Strix aluco), myšiarka ušatá (Asio otus) a kuvik obyčajný (Athene noctua). Na neprístupných stenách Jasovskej skaly hniezdi výr skalný (Bubo bubo). Často tu vídať ďatľa veľkého (Dendrocopos major) a tesára čierneho (Dryocopus martius). Hojne sú na tomto území zastúpené aj spevavce. Popri drozdovi čiernom (Turdus merula), drozdovi plavom (Turdus philomelos) a kráľovi spevavých vtákoch slávikovi obyčajnom (Luscinia megarhynchos) sídli v tunajších lesoch i hrdzavočervená červienka obyčajná (Erithacus rubecula) a červenohnedá pinka obyčajná (Fringilla coelebs). Na teplých a vyhriatych svahoch na východnom úbočí Jasovskej skaly žive aj naša najväčšia jašterica – jašterica zelená (Lacerta viridis). Podobné biotopy obýva aj menšia jašterica múrová (Lacerta muralis) a jašterica obyčajná (Lacerta agilis). Z hadov tu žije užovka obyčajná (Natrix natrix), vzácnejšia užovka hladká (Coronella austriaca) je predstaviteľom skalných biotopov. Na kamenitých svahoch možno stretnúť aj nášho jediného jedovatého plaza vretenicu obyčajnú (Vipera berus). Bohato je zastúpená aj skupina hmyzu, najmä vážky v okolí vodných biotopov. Charakteristickú pestrú zložku fauny tvoria aj motýle vidlochvost ovocný (Papilio podalirius), žltáčik rešetliakový (Gonopterix rhamni), mlynárik žeruchový (Athocharis cardamines) a bielopásovce topoľové (Limenitis populi).

Ochrana prírody a krajiny

Národný park Slovenský kras, ktorý sa nachádza v juhozápadnej časti východného Slovenska. Národný park zasahuje do katastra 36 obcí, ochranné pásmo do 24 obcí. Celkom je dotknutých 42 obcí. Právna ochrana časti Slovenského krasu je zabezpečená od 31. augusta 1973, keď bola vyhlásená chránená krajinná oblasť Slovenský kras o výmere 36 165,57 ha. Územie Slovenského krasu ako prvé na Slovensku bolo 1. marca 1977 zapísané do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO – Človek a biosféra (Man and the Biosphere). V Slovenskom krase je známych vyše 700 jaskýň a priepastí. Na zasadnutí Výboru svetového dedičstva 4. – 9. decembra 1995 v Berlíne boli jaskyne Slovenského krasu a priľahlého Aggktelekského krasu v Maďarsku zapísané do kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Pre svoje výnimočné prírodné a estetické hodnoty bol Nariadením vlády Slovenskej republiky číslo 101 z 13. februára 2002 vyhlásený Slovenský kras za Národný park (NP). Vo východnej časti NP Slovenský kras sa nachádza aj Národná prírodná rezervácia Jasovské dubiny, ktorá je najstaršou prírodnou rezerváciou v Slovenskom krase. Územie rezervácie vyhlásenej v roku 1983 tvoria dva blízko seba položené celky v katastrálnom území Jasov. Rozloha rezervácie 35,10 ha reprezentuje tri typy lesa, les bukovo-hrabový, dubovo – bukový s prechodom do typu lesa duba plstnatého a typickú vysokokmennú dubinu. Prevažujú v nej lesné spoločenstvá bukových dúbrav dubových bučín v druhom a treťom lesnom vegetačnom stupni. Vegetáciu územia tvoria zástupcovia xerotermnej a vápenomilnej flóry. Zo živočíchov sa tu vyskytujú viaceré druhy chrobákov, motýľov, a netopierov. Hniezdia tu vzácne druhy vtákov: ďateľ prostredný, ďateľ bielochrbtý, muchárik malý a muchárik bielokrký. Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadaní 9. júla 2003 uznesením č.636 schválila Národný zoznam navrhovaných chránených vtáčích území, medzi nimi aj chránené vtáčie územie Slovenský kras a Volovské vrchy. Chránené vtáčie územie Slovenský kras je súčasťou Slovenského Rudohoria geomorfologického celku Slovenský kras. Zasahuje do katastrov obce Jasov a mesta Medzev. Špecifické prostredie podmienilo vývoj rozmanitých biotopov s výskytom niektorých vzácnych endemických a reliktných druhov flóry a fauny. Účelom vyhlásenia chráneného vtáčieho územia je zachovanie biotopov druhov vtákov európskeho významu druhov penice jarabej (Sylvia nisoria), leleka lesného (Caprimulgus europaeus) a skaliara pestrého (Monticola saxatilis). Pravidelne tu hniezdi viac ako 1% národnej populácie druhov orla krikľavého (Aquila pomarina), bučiaka trsťového (Botaurus stellaris), výra skalného (Bubo bubo), bociana čierneho (Ciconia nigra), hadiara krátkoprstého (Circaetus gallicus), kane močiarnej (Circus aeruginosus), ďatľa bielochrbtého (Dendrocopos leucotos), ďatľa prostredného (Dendrocopos medius), ďateľa čierneho (Dryocopus martius), sokola rároha (Falco cherrug), sokola sťahovavého (Falco peregrinus), muchárika bielokrkého (Ficedula albicollis), muchárika červenohrdlého (Ficedula parva), strakoša červenochrbtého (Lanius collurio), včelára lesného (Pernis apivorus), žlny sivej (Picus canus), sovy dlhochvostej (Strix uralensis), prepelice poľnej (Coturnix coturnix), krutihlava hnedého (Jynx torquilla), výrika lesného (Otus scops), škovránka stromového (Lullula arborea) ) a chriašteľa bodkovaného (Porzana porzana). Chránené vtáčie územie Volovské vrchy je rozlohou najväčšie na Slovensku. Zasahuje aj do katastrálneho územia obcí: Jasov, Medzev, Vyšný Medzev, Patrí medzi najvýznamnejšie územia pre hniezdenie druhov bociana čierneho (Ciconia nigra), včelára lesného (Pernis apivorus), sovu dlhochvostú (Strix uralensis), žlnu sivú (Picus canus), ďatľa čierneho (Dryocopus martius), muchárika červenohrdlého (Ficedula parva) a muchárika bielokrkého (Ficedula albicollis). Pravidelne tu hniezdi viac ako 1% národnej populácie druhov výra skalného (Bubo bubo), orla skalného (Aquila chrysaetos), tetrova hoľniaka (Tetrao tetrix), tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus), jariabka hôrneho (Bonasa bonasia), prepelice poľnej (Coturnix coturnix), rybárika riečneho (Alcedo atthis), ďatľa bielochrbtého (Dendrocopos leucotos), ďatľa prostredného (Dendrocopos medius), krutihlava hnedého (Jynx torquilla), penice jarabej (Sylvia nisoria), hrdličky poľnej (Streptopelia turtur), muchára sivého (Muscicapa striata), orla krikľavého (Aquila pomarina), kuvika kapcavého (Aegolius funereus), kuvika vrabčieho (Glaucidium passerinum), ďatľa trojprstého (Picoides tridactylus) a strakoša červenochrbtého (Lanius collurio).

Architektúra a urbanizmus - Urbanistická štruktúra

Medzev je založený na pôdorysnom kompozičnom kríži. Západo – východná os je reprezentovaná Kováčskou a Štóskou ulicou, severo – južná Mariánskym námestím a ulicou Grunt. Obidve ramená kompozičného kríža sú doplnené viac alebo menej výraznými vodnými tokmi (Bodva a jej severný prítok Opustený potok (Wüstling) a južný prítok potok Grunt (Gründer Bach).

Západovýchodná os je hlavným dopravným koridorom a je v súčasnosti hlavnou kompozičnou osou, v smere ktorej sa mesto rozvíja. Je osou polyfunkčnou, viažu sa na ňu zariadenia cestnej a železničnej dopravy, plochy priemyslu a skladového hospodárstva. Na túto os sú napojené aj plochy bývania, športu, rekreácie a predovšetkým zóna občianskeho vybavenia.

Priečna  severo – južná os smeruje od samostatného sídla obce Vyšný Medzev cez centrum sídelného útvaru, ktorým je Mariánske námestie, cez ulicu Grunt až po rekreačné plochy. Táto kompozičná os je charakteristická prevažne obytnou zástavbou, komunikácie cez ňu vedúce majú len miestny, obslužný význam. Obidve kompozičné osi prerastajú do voľnej prírody.

V území pamiatkovej zóny sú dve rozdielne urbanistické štruktúry. Zástavba v centre (v priestore námestia, na Štóskej a Kováčskej ulici) má charakter kompaktnej mestskej radovej zástavby. Obytné domy na námestí stoja na severnom okraji parcely a do šírky parcely sú pri ulici doplnené murovanou bránou, neskoršie zmenenou na krytý prejazd.  Obytné domy na Štóskej a Kováčskej ulici stoja na západnom okraji parcely. V pokračovaní obytnej časti sú hospodárske dvorové krídla (neskôr prestavované na byty) a vzadu sú jednotlivé parcely uzavreté priečne postavenou stodolou, čím vzniká uzavretá usadlosť. Až za ňou nasleduje ovocná záhrada a pôvodne prechod do poľa. Takto uzavretá zástavba námestia a priľahlých častí ulíc mala aj ochranný charakter, keďže mesto nebolo nikdy opevnené.

Lokalita Grund (dnes ulica Grunt) má na rozdiel od centra charakter potočnej radovej dediny a je tvorená pôvodnou obytnou zástavbou samostatne stojacich ľudových domov, s hospodárskou časťou pokračujúcou za obytným domom, voľne prechádzajúcou do terasovitých záhrad.  Táto obytná zástavba sa však postupne mení na rekreačnú zónu.

V pamiatkovom území sa nenachádza ďalšia sieť ulíc. Nová výstavba sa sústredila mimo pamiatkového územia. Má skôr charakter sídliskovej výstavby a uličnú sieť nerozvinula.

Vyhodnotenie územia z hľadiska pamiatkových hodnôt

Mesto Medzev je nositeľom pamiatkových hodnôt hmotnej i nehmotnej povahy, ktoré boli dôvodom vyhlásenia jeho najzachovalejšej časti za pamiatkovú zóna a sú predmetom ďalšej ochrany. Hodnoty historického sídla sú definované najmä vysokou mierou zachovanej prírodno-urbanistickej štruktúry s kumulovanou zástavbou v údolí, pozostávajúcou z kompaktnej zástavby mestského typu s prevažujúcou slohovou architektúrou meštianskych domov a z rozvoľnenej zástavby v prírodnom prostredí charakteru ľudovej architektúry.

Pamiatkové hodnoty územia hmotnej povahy

Pamiatková zóna Nižný Medzev si zachovala hodnotu obrazukrajiny.Mestečko Medzev leží na strednom toku riečky Bodva, v okrúhlej kotline chránenej juhovýchodnými svahmi Slovenského Rudohoria. Chotár je pahorkatinný až vrchovinový, v okolí mesta odlesnený, ďalej väčšinou bukový les. Dnešné mesto sa sformovalo na základe hámorníctva a s ním súvisiacou úpravou vodných tokov. Je teda umiestnené v doline, domoradiam v pamiatkovej zóne tvoria pozadie kopce na južnej strane. Terén na severnej strane, smerom ku Vyšnému Medzevu, je miernejší a do uličných pohľadov v pamiatkovom území priamo nevstupuje.

Hodnotu vonkajšieho obrazu územia, tak možno pozorovať z novej cesty do Vyšného Medzeva. Je z nej vnímateľný pohľad na kostol a časť zástavby námestia. Tento pohľad je čiastočne rušený novou zástavbou obytných domov v popredí, ktoré však nie sú predimenzované výškovo ale objemovo. Nerušené výhľady na pamiatkovú zónu sú len z okolitej prírodnej krajiny a z poľných ciest. Najkrajší pohľad na mesto je od vodojemu (Strážny kopec), z ktorého možno obsiahnuť takmer celé pamiatkové územie s dominantou stavbou kostola v strede. Ďalší výhľad na mesto je od novej zástavby pod Kauligovým vrchom, kde sa zobrazí celá zástavba Štóskej ulice a časti námestia. Panoráma sídla je tvorená jedinou výškovou dominantou, kostolom v strede a susediacimi dvojpodlažnými budovami na námestí. Ďalej zástavba klesá do jednoplodlažnej zástavby priľahlých ulíc.

Hodnota vnútorného obrazu územia je v zachovaní priestorovej štruktúry pamiatkovej zóny, výškového a hmotovo-priestorového usporiadania objektov. Centrálna časť Medzeva je typickým vidieckym mestečkom s kompaktnou zástavbou mestského typu a prevažujúcou architektúrou meštianskych domov, ktorá vznikla postupnou prestavbou baníckych a remeselníckych domoradí, so zachovaním značnej časti pôvodnej parcelácie a urbanistickej kompozície. S výnimkou niekoľkých budov na námestí a na súvisiacich úsekoch Kováčskej a Štóskej ulice je zástavba prízemná. Meštianske domy na námestí a na priľahlých úsekoch ulíc sú zastrešené prevažne sedlovými strechami s odkvapom orientovaným do ulice. Zaujímavou a samostatnou časťou pamiatkového územia je tzv. Grundbach (dnes ulica Grunt), kde sa zachovala typická vidiecka potočná radová zástavba dnes prevažne murovaných, výnimočne i drevených medzevských ľudových domov so štítovými strechami s podlomenicou (neskôr s valbou). Táto zástavba sa zachovala takmer bez narušenia, prestavbou prešla len jej juhozápadná časť v blízkosti centra, kde sa postupne vytvoril nový typ modernej obytnej výstavby vrátane nového osadenia hlbšie na parcele. Vzhľadom na terénnu konfiguráciu, pre ktorú  je mesto najlepšie vnímateľné zhora, z pohľadu na strechy (tzv. piata fasáda), sa strechy stávajú výraznou pamiatkovou hodnotou urbanistickej štruktúry sídla. Tradičnou krytinou medzevských striech bol štiepaný šindeľ, ktorý sa dnes zachoval už len výnimočne. Vďaka prirodzenej farebnosti patinou poznačeného dreveného šindľa mala tradičná strešná krajina v Medzeve sivý tón. V priebehu 20. storočia šindľovú krytinu nahradili prevažne eternitové šablóny, strechy si tak naďalej zachovávali šedú farebnosť. Možnosť vnímania domov z nadhľadu bola dôvodom, že okrem výstavnosti hlavných fasád zdobili vlastníci i strechy, a to použitím červených, svetlošedých a tmavošedých eternitových šablón ukladaných do geometrických obrazcov, čím vtlačili strešnej krajine Medzeva neopakovateľný ráz. Takýto spôsob uloženia krytiny sa zachoval na viacerých domoch do súčasnosti. V menšej miere sa používala aj keramická krytina a plechy. Komíny na strechách sú tehlové, neomietané, bez výraznejších hlavíc, takže strešnú krajinu vhodne dopĺňajú, ale nedominujú v nej.

Pamiatkové územie má hodnotu historického pôdorysu so zachovanou štruktúrou v tvare kríža,  tvoreného šošovkovitým námestím orientovaným približne v severno -južnom smere a z neho vybiehajúcimi ulicami (na severe cesta na Vyšný Medzev a na juhu ulica Grunt) a priečne cez námestie vo východo – západnom smere prechádzajúcou cestou z Jasova na Štós (Kováčska a Štóska ulica). Tento pôdorysný kríž je v území pamiatkovej zóny doplnený len o jedinú krátku spojnicu zo Štóskej ulice ku Bodve (povedľa budovy súčasnej radnice). Ďalšie ulice, súvisiace s novou zástavbou v časti pôvodných záhrad, sa nachádzajú mimo pamiatkového územia. Vzácne sa, i po rozsiahlej prestavbe obytnej zástavby v 2. polovici 19. Storočia, zachovala aj parcelácia, s výnimkou zlúčených parciel pre verejné budovy (hostinec, škola, škôlka, fara…). Parcely nerovnakej šírky, približne od 10 do 15 m, sú  hĺbkové, do polovice hĺbky zastavané, s obytným domom umiestneným pri ulici, s dvorovým krídlom umiestneným na okraji parcely a s priečne postavenou priechodnou stodolou, ktorá po celej šírke parcely oddeľuje zastavanú časť od ovocnej záhrady.  Domy na námestí a v súvisiacich uliciach sú radené v línii uličnej čiary, buď v radovej zástavbe tesne vedľa seba, alebo spojené murovanými telesami brán. Zástavba v lokalite Grunt je voľnejšia, domy sú radené samostatne, výnimočne v dvojici. Parcely majú menšiu mieru zastavania ako tie v centre, prechádzajú plynulo do ovocných záhrad, vpredu sú uzavreté plotmi s bráničkami v úrovni fasády.  Na rozdiel od centra, kde sú parcely rovinné, zástavba v Grunte je umiestnená v hlbokej doline, stúpajúcej južným smerom. Obytná časť je teda umiestnená v údolí a záhrady prudko terasovito stúpajú.

Hodnota zachovanej objektovej skladby pamiatkového územia (kompozícia) je prezentovaná nenarušenou zástavbou meštianskych domov na námestí a na priľahlých úsekoch ulíc, zachovanou hmotovou skladbou s vertikálnou vežovitou dominantou kostola, dvojpodlažnými verejnými stavbami a s prízemnými obytnými meštianskymi domami.  Sídlo nebolo vzhľadom na svoje umiestnenie v teréne nikdy opevnené. Z vojenskej stránky bolo pravdepodobne chránené systémom strážnych bodov a hlások na vrchoch medzi hradmi Gelnica, Turňa a Jasov. Najnutnejšia ochrana majetku bola zabezpečená spôsobom uzavretia zastavanej časti parcely priečnou hospodárskou budovou (priechodná stodola). Sústava týchto stodôl v zástavbe okolo námestia zabezpečovala po uzavretí priechodov základnú ochranu mesta.

Zástavba v pamiatkovom území vykazuje architektonické, umeleckohistorické výtvarné hodnoty. Najstarším objektom je  Kostol P. Márie kráľovnej anjelov, gotická stavba zo 1. polovice 15. storočia. Z tejto etapy, kedy sa vyformovalo námestie, nie sú známe ďalšie zvyšky architektúr. Možno teda predpokladať, že celá obytná zástavba bola drevená. Vzhľadom na výšku spodnej vody, domy neboli podpivničené, takže sa táto vrstva nezachovala ani v úrovni suterénov. Rozsah gotickej a renesančnej zástavby mesta bude možné určiť až archeologickým výskumom. Baroková architektúra je zastúpená Morovým stĺpom zo začiatku 18. stor. a výraznou prestavbou kostola v rokoch 1732 – 1735. Klasicizmus je v meste zastúpený honosnými verejnými budovami (Mestský hostinec, bývalá obchodná budova, bývalá škola). Prevažujúcim slohom v pamiatkovom území je eklektizmus, uplatňovaný  na fasádach obytných domov. Výraznú stopu zanechala v meste secesia, v štukovom tvarosloví viacerých fasád, no najmä v stolárskych a klampiarskych detailoch.

Hodnoty archeologického dedičstva nie sú v sídle doteraz zdokumentované. Z obdobia stredoveku pochádzajú písomné správy týkajúce sa baníctva, pálenia dreveného uhlia a spracúvania železa v hámroch pri potokoch Donbach, Pievring, Goldzeifen a na Bodve. Hustú sieť hámrov na týchto tokoch zachytáva aj prvé vojenské mapovanie z konca 18. storočia a druhé vojenské mapovanie zo začiatku 19. storočia. Vzhľadom k súčasnej existencii hámrov a ich zvyškov je možné považovať spomenutú oblasť za potenciálnu archeologickú lokalitu. Bez bližšieho chronologického určenia zostávajú aj doklady ťažby železa v lesoch východne od Medzeva. V roku 1999 došlo pri výkope plynovodu v centre Medzeva k odkrytiu murovanej novovekej kanalizácie, ktorá bola následne fotograficky zdokumentovaná. V severnom profile výkopu v hĺbke 27 – 33 cm sa vyrysovala čierna prepálená vrstva, ktorá môže súvisieť s požiarom Medzeva niekedy na prelome 19. a 20. storočia.  Ďalšie archeologické nálezy zistené neboli.

Za hodnotnú zeleň v území pamiatkovejzóny možno považovať zeleň okolo potoka Grundbach a terasovité ovocné záhrady nad obojstrannou zástavbou ulice Grunt. Historická zeleň v centre sa nezachovala. Najucelenejšie plochy zelene, ktoré sa nachádzajú na vnútornej ploche šošovkovitého námestia sú nové, svojou koncepciou však rešpektujú výsadbu z konca 19. storočia. Na ploche južne od kostola prebehla obnova okolo roku 2000 na základe projektu záhradníka Ing. Dušana Garaja. V súčasnosti výsadbu tvorí periférny veniec v druhovom zložení  líp (Tilia sp.) a globóznych javorov (Acer platanoides ´Globosa´). Vo vnútornej časti plochy sa nachádzajú záhony pokryvných drevín borievok (Juniperus sp.), skalníku (Cotoneaster sp.) a okrasných kvetín (letničky).  Severne od kostola sa nachádzala hodnotná štvorradová lipová aleja vysadená koncom 19. storočia.  Realizácia projektu novej výsadby, ktorá rešpektovala pôvodnú kompozíciu, bola uskutočnená na jar v roku 2007. Boli vysadené štyri rady stromov, ktoré po dĺžke vymedzujú tri chodníky a uprostred jeden priečny chodník. Vnútorne dva rady stromov sú v druhovom zložení vzrastovo menšej lipy malolistej (Tilia cordata cv. Rancho) a dva vonkajšie rady sú tvorené červenolistými jabloňami (Malus sp.). Porastový veniec z vonkajšej strany tvorí nízky opadavý ker tavoľníka japonského (Spiraea japonica).

  • Hodnotným prvkom uličného interiéru uličného parteru sú najmä secesné a historizujúce fasády, vrátane vzácne zachovaných drevených výplní okien a najmä vstupných brán. V uličnom interiéri sa uplatňujú i upravené štítové múry sedlových striech a najmä ich jemné klampiarske detaily: lemovania hrebeňov, vetracie vikieriky, zdobené odkvapové žľaby a pod. Hodnotne je upravený priestor námestias barokovým mariánskym stĺpom v stredovej osi kompozície parčíka južne od kostola. Chodníky v parčíku (centrálny osový a priečny) sú z umelého kameňa. Parčík je oplotený nízkym murovaným oplotením ukončeným kovovou reťazou. Nový park severne od kostola má chodníky z umelého kameňa, ukladaného do pieskového lôžka a dva okrajové chodníky z prírodného kameňa. V parku bol neskôr centrálne umiestnený pomník padlých hrdinov, tvorený kovovým oblúkom a v spodnej časti vydláždený leštenou kamennou dlažbou. V jeho južnej časti sa nachádza väčšia nástupná plocha, vydláždená rovnakou dlažbou ako centrálny chodník. V parku sú pri centrálnom chodníku umiestnené lavičky a svietidlá moderného dizajnu v jednoduchom tvare. K námestiu priliehajúce úseky ulice Štóskej a Kováčskej sú v súčasnosti len účelovo upravené asfaltom a betónovou dlažbou a nevykazujú pamiatkové hodnoty. Hodnotnými prvkami uličného interiéru sú i prvky vidieckeho rázu v časti ulice Grunt – zelené pásy v okolí potoka s prírodnými brehmi a pred domami, drevené lávky cez potok a baroková ľudová kaplnka.

 

Pamiatkové hodnoty územia nehmotnej povahy

Územie pamiatkovej zóny vykazuje mimoriadne pamiatkové hodnoty nehmotnej povahy. Sú založené na dvoch rovnocenných fenoménoch: hámorníctve a tradícii nemeckého osídlenia. I keď priamo na území nie je lokalizovaný ani jeden z piatich pamiatkovo chránených hámrov, vyspelosť spracovania železa a s ňou súvisiace bohatstvo bolo priamym podnetom na vznik mesta v 14. storočí, na založenie pôdorysnej skladby v prvej polovici 15. storočia a na výraznú prestavbu budov v 18. a 19. storočí. Odkazom na toto remeselné odvetvie je i bohatosť kovových detailov v architektúre. Tradícia nemeckého osídlenia je dodnes v meste zastúpená. Podľa sčítania z roku 2001 sa 13,6 % obyvateľov hlási ku nemeckej národnosti. Jazyk tejto menšiny je dodnes živý,  čo je na území Slovenska výnimočným fenoménom. Miestnou organizáciou karpatskonemeckého spolku na Slovensku sa tradične usporadúva festival s názvom Bodvataltrefen – Stretnutie v údolí Bodvy. Na tomto medzinárodnom festivale vystupujú rôzne spevácke a tanečné súbory hlavne nemeckej menšiny žijúcej na Slovensku.